Kto pracoval dlhšie v McDonalde alebo prečo chcú politici vyzerať ako frajeri

Takže autor tohto komentára priznáva, že bol úplne zaskočený tým, aký kolektívny hysterický záchvat spôsobila americkým liberálom Trumpova návšteva v McDonalde.

Na nápade, že bude kandidát na chvíľu akoby obsluhovať v reštaurácii rýchleho občerstvenia, nie je na prvý pohľad nič mimoriadne. Politici neustále navštevujú nejaké potravinárske trhy a občas tam aj obsluhujú, napríklad servírujú zmrzlinu alebo grilujú. Rituál, že politik občas symbolicky obsluhuje verejnosť, azda nepotrebuje zvláštne vysvetlenie.

Napríklad niekdajší americký senátor z Nebrasky Ben Sasse prišiel s aktualizovanou verziou, keď občas vozieval ľudí v Ubere. A na jednom McDonalde v Little Rocku, hlavnom meste štátu Arkansas, je dokonca pamätná doska pripomínajúca, že tam pravidelne chodieval (nie teda obsluhoval) guvernér Bill Clinton.

Trumpov výsadok mal tiež pripútať pozornosť na to, že Kamala Harrisová rozpráva, že ako študentka pracovala v McDonalde, lenže to zrejme nie je pravda. Ani by na tom nebolo nič divné, politici robia máločo tak často, ako to, že obviňujú súpera, že zahmlieva či klame.

Deep state zasahuje

Každý vie, že Trump je miliardár a syn milionára a na brigády nikdy chodiť nemusel. Nikoho nemôže prekvapiť, že Trumpova štvrťhodinová šichta sa neodohrala úplne spontánne, že zamestnanci aj zákazníci boli vybraní a preverení. Bezpečnostná služba by nič iné nedovolila, najmä nie pri kandidátovi, na ktorého bol nedávno spáchaný atentát aj pokus o ďalší.

Ale weby a spravodajské stanice tomu venovali nespočetné množstvo hodín. Došlo aj na také investigatívne inovácie, ako že v tej reštaurácii v Pensylvánii našiel pred časom zdravotný inšpektorát nedostatky v upratovaní.

O deň neskôr sa s triumfálnym zadosťučinením objavila správa, že federálna zdravotná služba CDC identifikovala v quarter pounderoch [druh hamburgera, pozn. red.] z McDonald's baktériu Escherichia coli, ktorá viedla k 49 prípadom ochorenia v desiatich štátoch Únie, a dokonca k jednému úmrtiu. „Deep state zasahuje,“ vtipkovali niektorí na sociálnych sieťach.

Je to ťažko pochopiteľné. Na tiktokovom videu aj dlhších záberoch bolo vidieť, že Trump si situáciu užíva, necíti sa nijako nesvoj a zamestnancom aj zákazníkom (len tým vybraným) sa to páči. Na tom, že si Trump obliekol zamestnaneckú zásteru na svoju košeľu s kravatou, nad čím sa moderátori pozastavovali, bolo ťažké uvidieť niečo zvláštne, nech už si človek oči vyočil, ako chcel. Neodohralo sa nič, čo by sa nedalo čakať.

Drobnosť či dôležitá vec?

Že by preto, ako poznamenal Trump po skončení šestnásťminútovej smeny, že teraz pracoval v McDonald's „dlhšie ako Kamala Harrisová“? Aj keď to zjavne nebolo len z toho dôvodu, je to zaujímavá otázka.

Na to, že Harrisová v mladosti, ako tvrdí, v tejto reštaurácii pracovala, totiž neexistujú žiadne doklady. Žiadne záznamy vo firme, žiadne fotografie, nikto – ani priatelia, ani jej životopisec – si na to nepamätá. Čo by sa dalo pochopiť, keby išlo o jednu krátku brigádu, ako tvrdí v kampani.

Lenže to hovorí až odvtedy, keď sa jej na to novinári v lete spýtali. Predtým tvrdila, že si v McDonald's zarábala na štúdium. Prvá zaznamenaná zmienka pochádza z roku 2019, keď to vtedajšia senátorka spomenula na odborárskom mítingu v Las Vegas. Odvtedy sa to stalo „položkou“ v jej oficiálnom životopise.

Ako tento rok 14. augusta informoval web Politico, začiatkom leta sa narýchlo prerábal jej volebný klip, v ktorého scenári pôvodne stálo, že Harrisová si prácou v reštaurácii „zarábala na školu“. V konečnej verzii však je, že si tak raz v lete privyrobila.

A správa v Politicu sa objavila len hodiny po tom, čo sa na podrobnosti brigády spýtali členov jej kampane novinári z webu Washington Free Beacon. Tí potom v správe zverejnenej 29. augusta popísali absenciu akýchkoľvek dôkazov, že sa brigáda uskutočnila, vrátane resumé a žiadosti o prácu Harrisovej zo študentských čias, kde vypočítava všetky práce, ktoré doteraz vykonávala. Ale McDonald's medzi nimi nie je.

Médiá Trumpovo spochybňovanie pracovnej histórie jeho súperky prezentovali ako opakovanie jeho niekdajšieho spochybňovania toho, že sa Barack Obama narodil v USA. Lenže to bola naozaj ťažko obhájiteľná kampaň „hrajúca“ na Obamov rasový pôvod a meno, ktorá sa skončila, keď Obama zverejnil svoj rodný list.

Denník New York Times teraz investigatívne zistil, ako to s prácou Harrisovej bolo - a tiež žiadny dôkaz nenašiel. Jediné, s čím sa vytasil, bola stará kamarátka Harrisovej, s ktorou redaktorov skontaktovali členovia jej kampane. Tá kamarátka je teraz agilnou podporovateľkou Harrisovej, vystupuje s ňou na mítingoch, zúčastnila sa demokratického konventu, čo však New York Times čitateľom nepovedali. Tá kamarátka však s Harrisovou počas jej štúdií v styku nebola. O brigáde len počula – od matky Harrisovej. A tá už zomrela.

Politici si vymýšľajú

Celé sa to môže zdať malicherné. Politici si občas vymýšľajú – čo nie je nič nové? Je na tom však niečo príznačné. Politici, aspoň v Amerike, si tradične vymýšľajú, zjednodušene povedané, aby vyzerali ako väčší frajeri.

Connecticutský senátor Richard Blumenthal si vymýšľal, že slúžil vo Vietname. Joe Biden si vymýšľal svoje brilantné výsledky na právnickej fakulte. Hillary Clintonová si vymýšľala, že v Bosne pristávala v lietadle uprostred nepriateľskej paľby.

Kamala Harrisová je dieťa iných kruhov a inej doby. Jej menšie či väčšie prikrášľovanie reality smeruje iným smerom – snaží sa pôsobiť, že jej život bol ťažší, než v skutočnosti bol. Všetky životopisy uvádzajú ako jej rodisko Oakland, kde sa v pôrodnici narodila. Ale rodina sídlila v Berkeley.

Tie miesta sú v oblasti Sanfranciskej zátoky kúsok od seba, ale symbolicky akoby boli na opačných koncoch sveta – Oakland je drsné černošské mesto, Berkeley je sídlo jednej z najprestížnejších svetových univerzít. Žili potom v rôznych univerzitných mestách, a keď jej otec dostal miesto na Stanforde, dcéry občas prebývali pri ňom v Palo Alto, na ďalšom veľmi exkluzívnom mieste.

A od svojich dvanástich rokov žila Kamala niekoľko rokov v kanadskom Montreale, kde jej matka učila na univerzite. Obaja jej rodičia boli úspešní akademici a o rasovom útlaku a ťažkom živote pracujúcich sa Kamala mohla dozvedať naozaj len z druhej ruky. Z toho „skromný pôvod“ (Washington Post) ťažko s vážnou tvárou vykresať. Až na to, že sa o to v Amerike 21. storočia určitý typ ľudí snaží. A nie je ich málo.

Už od študentských čias

O tomto zvláštnom fenoméne som písal pred troma rokmi. O progresívnych akademikoch predstierajúcich, že sú rasovo menšinového pôvodu. O deťoch z dobre situovaných rodín, ktoré si vymýšľajú rôzne príkoria, pretože to v ich prostredí prináša prestíž. O adeptoch štúdia na elitných univerzitách, ktorí si počas prijímačiek v esejach vymýšľajú životné nástrahy, ktoré sú dielom ich imaginácie, prípadne rád draho zaplatených prijímačkových koučov.

Citoval som z introspektívnej eseje Eve Fairbanksovej na webe Buzzfeed: Vykresľuje príbeh spolužiačky zo strednej školy, ktorá si ráno pred vyučovaním tajne maľovala na telo modriny, aby mohla rozprávať, že ju rodičia bijú. Spomína tiež, ako rozprávala, že si jej pradedo piekol zver, ktorú zrazili autá. Čo naozaj príležitostne robil, ale nedodala, že bol tiež vedúcim katedry archeológie na University of Florida.

Mladý učiteľ na University of Chicago Blake Smith popisoval zasa prijímačkové práce študentov. Tie eseje mali podľa jeho slov ukázať individualitu a jedinečnosť svojich autorov – a všetky zneli rovnako. Sú o tom, ako sa stretávali so silami rasizmu, sexizmu a hegemonických sociálnych noriem v ich najrôznejších formách.

Prípady plagiátorstva

Kamala Harrisová je raná príslušníčka tejto generačnej a sociálnej kohorty. Patričnú identitu má, ale to samo o sebe nie je dosť. Takže ani nejako neprekvapí, že k tomuto kurátorovaniu svojej vlastnej verejnej persony, ktorá sa odohráva niekde na pomedzí medzi realitou a ideologickou fikciou, má sklony.

Nebolo by zasa až tak šokujúce, že v knihe Smart on Crime z roku 2009 sa dopustila mnohých inštancií plagiátorstva. Aktívni politici vydávajú knihy hlavne preto, aby ich mali v životopise, a ak ich vôbec niekto číta, nebude šokovaný tým, že nie sú zvlášť originálne, napokon ich spravidla napísal niekto iný. Aj keď teda celé odseky okopírované z Wikipédie sú predsa len trápne.

Ak by išlo o jediný prípad, nebolo by až také neslýchané, čo urobila Harrisová v roku 2007. Vtedy ako sanfranciská štátna zástupkyňa vystupovala pred Kongresom na podporu zákona, ktorý mal zlepšiť situáciu mladých štátnych zástupcov. Pritom si „požičala“ celé odseky zo stanoviska, ktoré o dva mesiace skôr predniesol v Kongrese iný štátny zástupca zo štátu Illinois.

Samo o sebe by asi nešokovalo ani to, že v roku 2012, ako kalifornská najvyššia štátna zástupkyňa, v správe o obchodovaní s ľuďmi opísala príbeh dievčaťa donúteného k prostitúcii, ktorú kalifornské úrady zachránili. Lenže si ho v skutočnosti vypožičala zo správy mimovládnej organizácie Polaris Project.

A tá ho na svojom webe zverejnila s upozornením, že ide o čiastočnú fikciu, teda ilustračný príbeh so zmeneným menom a detailmi. Harrisová ho vzala, zmenila meno a dejisko z Washingtonu na San Francisco a prezentovala ako skutočný kriminálny prípad. A plagiáty sa tiež našli v najmenej troch ďalších správach z jej kalifornskej prokurátorskej kariéry.

Všetkého dohromady je to trochu veľa. Možno to už začína byť normálne vo svete, kde sa prelína akademická expertíza s aktivizmom, marketingom a kariérizmom. A možno nástup jazykovej umelej inteligencie vychová ľudí k svetu, v ktorom bude vzťah verbálnych tvrdení a reality nejaký iný, než na aký sme zvyknutí dnes. Ale ten pocit, že Harrisová je neautentická karieristka, to nerozptýli.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.